Na skok do Namíbie

18. júna 2018 18:05, Prečítané 2 284x, Roland Vizner, Cestovanie

Africké rozprávky

V časoch, keď ešte neexistoval internet a mobilné telefóny, vybrali sme sa s kamarátom Martinom do Afriky. Vybavili sme si čistý pas, aby bolo všetkým tým krajinám, čo navštívime, víza dávať a s minimom peňazí, no s maximom odhodlania, sme odleteli do Johanezburgu. Naše zážitky sme si spísali do knižky, ktorá nikdy nevyšla a pomenovali ju „Africké rozprávky“. Tu ponúkam malú ukážku…

.. a celé ich nájdete tu: Africké Rozprávky

Vraj najkrajšia krajina v Afrike

Dozvedeli sme sa, že v Namíbii je pekne. V našom hosteli, v Kapskom Meste, bývala bacuľatejšia austrálčanka, ktorá prešla naprieč celou Afrikou. Od hora až dolu. A najkrajšia krajina z celej Afriky bola podľa nej Namíbia, čiže bývalá Juhozápadná afrika. Aj po získaní nezávislosti bola dlhodobo pod kontrolou JAR-y a dodnes sa tam dá platiť juhoafrickými randami. Pôvodne sme do Namíbie vôbec nechceli ísť, ale keď nám ona o nej toľko rozprávala, vyspevovala, a básnila, a keď sme pozreli do mapy nebolo to zas až tak ďaleko. Víza nám dali na počkanie a hneď na druhý deň sme vyrazili smer – sever. Ešte predtým ako sme opustili hostel, s radosťou sme sa zapojili do ich zaujímavej tradície – každý návštevník mal možnosť namaľovať na stenu pri schodoch vlajku svojho štátu. Keďže tam pred nami žiadni Slováci neboli, namaľovali sme tam našu vlajku my. Dúfam, že tam je aj dnes, a keby ste náhodou išli okolo tak to skontrolujte! (Long Street, Kapské Mesto)

Slovenská vlajka v Kapskom Meste (Foto: Roland Vízner)

Stopovať sme začali, ako inak, až po 14:00 a nedostali sme sa ďalej ako do istého Malmesbury (cca. 60 km). Stmievalo sa skoro a zima tiež nedala na seba dlho čakať. Mrzli sme asi 2-3 hodiny na benzínke na okraji mesta, keď nás z tej zimy konečne vyslobodil Jakub. Mladý Juhoafričan, vidiac naše červené nosy, nás pozval k sebe na nocľah a tiež do baru na niekoľko drinkov. Títo juhoafričania fakt nemajú chybu.

Náš záchranca Jakub (Foto: Roland Vízner)

Najväčší kaňon na južnej pologuli

Na druhý deň sa JAR opäť ukázala v dobrom stopárskom svetle. Pri Citrusdale (ako názov naznačuje rástli tam citrusy) boli krásne sady dozrievajúcich pomarančových stromov, tak sme si natrhali zo päť kíl pomarančov a zastavili 4WD, ktorý si to hnal 150 km/h priamo do Namíbie. Otec so synom išli rybárčiť do Walvis Bay, čo je asi v polovičke podlhovastej Namíbie, i na chvíľu v nás zavládlo pokušenie ísť s nimi až tam, hoci by sme mali pred sebou ešte celú noc cesty, a potom celý ten kus cesty naspäť. Človek však niekedy nemôže mať veľké oči a nemôže chcieť stihnúť všetko. Vyložili nás, až v noci, uprostred polopúštnej krajiny na križovatke, odkiaľ z hlavnej asfaltky viedla prašná cesta ku najhlbšiemu kaňonu na južnej pologuli. Auto odfrčalo preč a nás obklopila takmer 100% tma a úplné ticho. Stáli sme, kdesi uprostred Namíbie, nad nami len hviezdy, južný kríž, ticho a tma. Nablízku sa ozvalo fučanie nejakých zvierat. Veľa zvierat. Fučanie silnelo, zvieratá sa približovali. Ste v Afrike, okolo vás len úplná tma a približujúce sa fučanie. V hlave sa vynárajú scenáre a vráda sa starch…

Našťastie boli to len kravy. Čakali sme asi hodinu a po ceste neprešlo ani jedno auto. Len tma, kravy a južný kríž. Neviem prečo ho pomenovali kríž. Všetko závisí na predstavivosti pozorovateľa. Tie štyri hviezdy sa dajú pospájať aj inak. Zjedli sme zopár pomarančov a neďaleko cesty sme začali rozkladať stan. Vtedy sa konečne našiel „bakie“, ktorý na moje zbesilé mávanie hodil smerovku smerom ku nám. Bakie je afrikánsky výraz pre pick-up. Vliezli sme si dozadu a o hodinku sme boli prepašovaní do dovolenkového rezortu Ai-Ais.

Z našich dopravodarcov sa vykľuli Juhoafričania, ktorí tu trávia každoročne dovolenku. Postavili sme stan a prijali pozvanie na čaj. Boli to tri či štyri rodiny, zväčša farmári, takže o dobré mäsko nebola núdza. Ale o tom potom. Ešte v tú noc nás zaviedli ich dvaja synkovia (17, 18 rokov) do kaňona, ktorý v jasnom mesačnom svetle vyzeral fascinujúco. Všade piesok, okolo vysoké skaly, roztrúsené kríky a malé stromy. Urobili sme si malý ohník, popíjali vínko a kecali s chalanmi asi do jednej.

Rodinka pohostinných farmárov. (Foto: Roland Vízner)

Ai-Ais

Ai-Ais (v preklade Horúce Vody), leží na horúcich prameňoch a je tam prirodzane bazén plný tej teplej minerálky. Koľká radosť pre babičky s boľavou chrbticou. Jeho poloha pri ústí kaňona Fish River ho robí vyhľadávaným letoviskom. Nás viac ako minerálka zaujímal kaňon. Na druhý deň nás naši hostitelia zaviezli asi 80 km k výhľadnému miestu na celý kaňon. Zliezli sme doňho dolu aj s dvoma 18-ročnými synkami tých farmárov. Päťsto hĺbkových metrov nadol a ešte horších päťsto metrov strmo nahor. Dole kopcom to ešte išlo, ťažšie bolo sa vrátiť. Celý kaňon vyzerá ako krajina na Marse. Červené skaly, kde tu osamelý kaktus a sci-fi stromy. Ani muchy sem nedoletia. Dole sme si omočili nôžky v riečke čo tam tiekla (dokonca sme sa aj napili). Ako tvrdili domáci, tu žiadna bilharzia nie je. Vydriapali sme sa nazad na zemský povrch. Kaňom bol zdolaný. Cesta autom cez púšť, kde nie je asfaltka (a tam nebola) je veľmi prašná. Prach a piesok je taký jemný, že sa dostane všade. Hoci sme sedeli v uzavretom aute, po chvíľke bolo plné prachu, až sme museli otvoriť okno a nechať ho stále trochu otvorené, aby vzduch hoc prašný predsa cirkuloval. Ináč by sa nedalo dýchať. V kempe sme sa vykúpali v teplej vodičke a farmári sa zatiaľ pripravovali na najdôležitejšiu udalosť, vyvrcholenie celého ich výletu. Totiž BBQ (čítaj „bárbekjú“). Zarezali vraj štyri ovce a jednu kravu, aby bolo dosť mäsa na opekanie. Pozvanie sme neodmietli a parádne sme sa nažrali. Potom sme šli na pivo. Peter mal práve osemnásť, tak sme trošku pooslavovali. Bol to další nádherný deň v Afrike.